Mladý človek, rodák z Bohdanoviec, ktorý sa s otvoreným pohľadom díva na svet. Po ukončení Technickej Univerzity v Košiciach ako zamestnanec medzinárodnej firmy, ktorá v Košiciach vyvíjal softvér pre zdravotníctvo, dva roky boli spolu s rodinou v Nemecku. Po návrate z Nemecka nasledovala päťročná samostatná práca v oblasti informatiky, potom v roku 2018 so spoločníkmi ste založili firmu, ktorá sa zaoberá vývojom softvérových riešení na Slovensku aj v zahraničí a vy ste výkonným riaditeľom spoločnosti. Z čoho sa skladá vaša riaditeľská činnosť?

Dá sa povedať, že je to bežný život malého podnikateľa – na jednej strane je to riešenie bežných vecí, súvisiacich s behom firmy, na druhej strane je to tiež získavanie a práca na projektoch pre našich zákazníkov. Toto sú také menej obľúbené časti mojej práce. To, čo mám rád, je spolupráca s mojimi kolegami. Pôsobíme v IT sfére, kde dnes naozaj platí, že je to tímové úsilie. Do veľkej miery sa teda venujem tomu, aby sme s kolegami mohli efektívne pracovať – čo znamená aj to, že sa im snažím odovzdať svoje skúsenosti a viesť ich tak, aby ma neskôr nepotrebovali. Vždy sa teším, keď ich môžem niečo naučiť, avšak úplne najradšej som, keď sa môžem učiť nové veci od nich.  

Kedy ste sa dostali do kontaktu prvýkrát s vierou, kto usmerňoval vaše kroky po ceste viery?

Uf, je toľko ľudí, ktorí ma sprevádzali po mojej ceste viery! Všetko sa začalo v rodných Bohdanovciach – či už v rodine, alebo v samotnom bohdanovskom zbore. Už od mala nás rodičia a starí rodičia viedli k chodeniu do kostola. Boli to 90-te roky, keď pán farár Kozár začal stretávanie konfirmandov a mládežníkov, keď sme sa každú sobotu večer stretávali pri výkladoch Božieho Slova a pri chválach. Počas rokov sa k tejto skupinke pripojili aj ľudia z iných zborov zo širšieho okolia. Na začiatku sa nám venoval pán farár, neskôr to boli starší bratia v Kristovi, ktorí mali výklady. Pán farár tam potom sedel a dopĺňal výklad svojimi poznámkami. Takýchto a ďalších ľudí si Pán použil k tomu, aby aj mne ukázal tú cestu, po ktorej sa stále snažím kráčať.

Od roku 2021 pôsobíte ako slovenský zástupca generálneho kurátora našej cirkvi. Čo vás viedlo  k tomu, aby ste kandidovali na tento post?

Pravdupovediac, ja som na takýto post vôbec nepomýšľal. Ako som spomínal v rozhovore pre Remidiu, stále sa cítim ako také nedôchodča v týchto veciach – veď určite sa nájdu ďalší v našich zboroch, ktorí by sa hodili na prácu v generálnej cirkvi. Čo sa týka mojej kandidatúry, tak verím tomu, že do služby sme povolávaní dvojako. Najprv z vonkajška, keď niekto vidí naše vlastnosti a osloví nás na danú službu. To sa spája s vnútorným povolaním, pri ktorom človek cíti, že v tej službe chce stáť. Ja som rád pracoval na Synode a snažil sa zlepšovať život ľudí v našich zboroch – vidím v tom veľký zmysel. Keď som teda bol navrhnutý na tento post, tak som vlastne súhlasil s pokračovaním služby, ktorú som začal ako člen Synody za OH seniorát – len teraz aj s dosahom na ďalšie senioráty. 

Aké povinnosti máte?

Naša cirkev je rozťahaná po celom Slovensku, takže je naozaj ťažké pre biskupa a generálneho kurátora reagovať na rôzne veci tak, aby boli dobré pre ľudí v Šamoríne, ale aj v Michalovciach. S týmto by im mali pomôcť ich zástupcovia – aspoň tak to chápem ja. Tí prinášajú lepšiu znalosť lokálnych pomerov, ktorá zase pomáha pri riešení vecí. Spoločne aj s ďalšími členmi Synodnej rady sa zaoberáme vecami, ktoré je potrebné poriešiť v čase, keď nezasadá Synoda.

So slovenským zástupcom biskupa ste predstaviteľmi slovenských reformovaných veriacich. Ako sa cítite v tej úlohe, aká  je spolupráca s maďarskými  kolegami?

Nie som úplne stotožnený s označením, že sme predstaviteľmi slovenských veriacich. Všímam si to niekedy na našich zasadnutiach a nie veľmi sa mi to páči. Pre mňa je totiž hlavným predstaviteľom slovenských reformovaných veriacich biskup a generálny kurátor – oni nesú najväčšiu zodpovednosť nielen za maďarských, ale aj za slovenských veriacich. Týmto sa nezbavujem svojej zodpovednosti, len chcem poukázať na to, že napríklad netuším, ako sa majú slovenskí reformovaní veriaci v maďarských seniorátoch. Vedeli ste, že aj na severe Slovenska sa pri sčítaní ľudia prihlásili k našej cirkvi aj v takých miestach, ktoré sú mimo našich seniorátov? Je našou úlohou ako cirkvi postarať sa aj o týchto našich veriacich.

Zodpovedné civilné zamestnanie aj služba v cirkvi zaberá určitý čas. Aby ste to všetko zvládli, potrebujete silné rodinné zázemie. Predstavili  by ste svoju rodinu?

Máte pravdu – všetky tieto veci by som nemohol robiť bez podpory mojej manželky a celej našej rodiny. Máme troch synov, s ktorými máme svoje radosti a sem-tam aj starosti (ako všetci rodičia). Aj tí nejako prijímajú to, že ocko nie je vždy doma, ale raz je tu či tam.
Veľkú oporu však máme aj v širšej rodine, ktorej môžeme byť súčasťou, a ktorá to s nami tiež častokrát prežíva. 

Vďaka pevnému rodinnému zázemiu a vašej viere ste sa dali na štúdium... Možno málokto vie, že patríte medzi prvých absolventov Biblickej školy v odbore Laický kazateľ. Čo vás priviedlo, aby ste sa prihlásili na dvojročné štúdium?

Odkedy som uveril, hľadal som spôsoby, ako ďalej rásť vo viere. Mal som z toho vnútorný nepokoj, pretože mi stále chýba systematické vzdelávanie našich veriacich. Keď prišla táto možnosť, nebolo veľmi o čom uvažovať. Tešil som sa tiež, že z nášho zboru som nebol jediný, ktorý sa zúčastňoval Biblickej školy, ale bolo nás viac. Veď ktorý muž sa mohol pochváliť, že mal za spolužiačku svoju svokru?

Koľko uchádzačov bolo na tento odbor, ako často a aké predmety ste mali/na aké témy ste mali prednášky? 

V tomto odbore sme študovali štyria. Z Vyšného Čaju sme boli dokonca dvaja – s bratom Imrichom Gécim, ktorý popri kantorovaní u nás tiež čas od času zastupuje farárov v našich zboroch. On to má o to ťažšie, že už jednu pravidelnú službu má, takže nie vždy sa vie uvoľniť, aby poslúžil v inom zbore na nedeľných bohoslužbách.
Prvý rok sme mali rovnaké prednášky ako všetci študenti – najmä z Nového a Starého zákona a vierouky. Až v druhom roku sme to viac delili, keď sme mali aj osobitné prednášky, ktoré šli viac do hĺbky. Musím povedať, že niektoré hodiny boli vynikajúce – bolo to vtedy, keď sme mohli v Písme nachádzať aj také veci, ktoré neboli viditeľné pri zbežnom prečítaní.

Keďže ide o disciplínu Laický kazateľ, určite ste mali aj prax. Ako ste sa cítili, keď ste prvýkrát v živote stáli  na kazateľni a mohli ste veriacim tlmočiť Božie Slovo?

Neviem si spomenúť, kedy som prvýkrát zastupoval na bohoslužbách – od roku 2018 je to pravidelnejšie, ale prvýkrát to bolo ešte viac rokov dozadu. Určite som bol nervózny. Ani nie tak z kázania, ale zo samotnej liturgie, ktorú človek nechce pokaziť.

Z kázania ako takého sa vždy teším, to si užívam. Je úžasné, keď mám pri štúdiu možnosť objavovať aj v známych textoch veci, ktoré mi predtým unikli, a potom sa s tým všetkým podeliť s ostatnými ľuďmi.

Aké plány máte v budúcnosti a ako budete môcť využívať svoje novozískané vedomosti?

Či už v práci, alebo aj v bežnom živote sa snažím rásť a zlepšovať. Myslím si, že je to naša povinnosť ako kresťanov – neostávať na povrchu, ale ísť do hĺbky. V tomto chcem pokračovať, nech už je to v akejkoľvek forme.
Snažím sa to preniesť aj do kazateľskej služby – tú túžbu po hĺbke. Lebo ľudí nepritiahne do kostolov povrchnosť. Dokonca ani to, keď im o Bohu budeme hovoriť len dobré a pekné veci. Verím tomu, že v akejkoľvek službe stojíme, je potrebné hlásať tú Pravdu, nezatvárať oči ani pred ťažkými otázkami, ale nechať sa viesť Duchom Svätým a popasovať sa aj s vecami, ktoré sa nám nepáčia. „Veď Boh nám nedal Ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, lásky a rozvahy.“

Éva Fritz Beke

Foto: László Szarvas