Pán farár, okrajovo poznám Vašu životnú púť, ale predsa ma zaujíma, ako si spomínate na prvé    dotyky s Bohom? Aké udalosti Vás presvedčili, aby ste sa celkom oddali Bohu?

Ak mám hovoriť o mojom osobnom stretnutí s Bohom musím poznamenať, že ma Boh na mojej ceste pozemským životom zastavil od mojej mladosti niekoľkokrát. Prvé hlboké osobné stretnutie s Bohom sa odohralo v čase keď som ako pätnásť ročný zachraňoval v rieke môjho o pár rokov staršieho kamaráta, blízkeho suseda ktorý sa topil. Jeho i môj život vtedy visel na vlásku a takmer som boj o jeho záchranu vzdal, ale v duchu ku mne zaznel hlas z hora: „Je ľahké sa vzdať, ale bojuj!“ V tom okamihu som poznal že Bohu na mne záleží a že ešte neprišiel čas môjho odchodu. Záležalo Mu nie len na mne, ale aj na mojom kamarátovi. V duchu som vtedy takto kričal k Bohu: „Bože, ak naozaj si, tak nás zachráň!“ Tej pomoci a záchrany po ktorej som k Bohu v duchu kričal sa nám obom skutočne dostalo. O niekoľko rokov neskôr, keď som sa duchovne vzďaľoval od Boha, opäť ma zastavil.

Jaroslav Széles

Mal som 25. rokov a hrozila mi spolu s dvomi kamarátmi smrť pri automobilovej havárii. Niekedy okolo polnoci jeden z kamarátov ktorý šoféroval auto, nezvládol jeho riadenie a narazil ním do oplotenia. Po vystúpení z auta sme jeden druhému povedali o jednej zvláštnej veci. Každý z nás sa tesne pred nárazom v duchu modlil k Bohu, aby ten druhý prežil aj keby on sám neprežil. Boh tieto modlitby vypočul a ostali sme na žive všetci.  Krátko po tomto som čítal knihu „Cesta kresťana“ od J. Bunyana, ktorú som našiel doma medzi ostatnými knihami a to ma posunulo k Bohu ešte bližšie. K ďalšiemu utvrdeniu viery v Boha a v Pána Ježiša Krista došlo v deň pred smrťou mojej mamičky na stretnutí reformovanej mládeže v Sečovciach v r. 1990 potom, keď som krátko po smrti mamičky čítal Žalm 27 z ktorého som osobne pocítil Božie volanie, aby som mu zveril celý svoj život.

Aké bolo vaše rodinné zázemie? Viem, že pomerne skoro ste prišli o rodičov.

Pán požehnal mojich rodičov šiestimi deťmi z ktorých im dve dcéry zomreli v rannom veku. Vyrastal som v rodičovskom dome v Malčiciach ako najmladší spolu s mojim dvomi staršími bratmi a staršou sestrou. Moji rodičia pochádzali z roľnícko-robotníckeho prostredia. Môj otec v roku 1967 zomrel ako 53-ročný, na rakovinu pľúc. V tom čase som mal 4 roky a niekoľko mesiacov. V r. 1990 po dlhej chorobe mi zomrela aj mamička, a s ktorou som sa lúčil v deň keď som dovŕšil 27 rokov môjho života.

Kedy ste sa odhodlali dať sa na štúdium teológie?

Rozhodnutiu študovať teológiu predchádzali stretnutia reformovanej mládeže, ktoré v čase po revolúcii organizoval s mládežníckym tímom na reformovanej fare v Bysteri brat farár Daniel Kostsánszky. Bol to čas v ktorom sa stále viac prehlbovala moja viera a život s Pánom Ježišom Kristom. Brat farár ma pri jednej príležitosti priamo oslovil a povzbudil k tomu aby som šiel študovať teológiu a stal sa farárom. Bol som tým oslovením a povzbudením veľmi prekvapený a nevedel som si to predstaviť. Váhal som. V mojom srdci nastal veľký zápas aj určité zdráhanie. Naozaj by som mal študovať teológiu? Pýtal som sa sám seba. Veď Pánovi môžem slúžiť aj v civilnom povolaní. Po dlhšom vnútornom boji a mnohých modlitbách prišlo konečné rozhodnutie a samotné štúdium teológie na reformovanej teológii v maďarskom mestečku v Šárošpataku v rokoch 1992-1998. Po úspešnom ukončení štúdia som nastúpil do cirkevnej služby.  

A dostávame sa do služby na cirkevnom poli, na vinicu Pánovu. Ako si spomínate na jej začiatky?

Písal sa 15. september 1998. Reformovaný kostol v Malčiciach kde som prežil svoje detstvo i mladosť bol úplne obsadený. Prítomní boli členovia denominácií žijúcich v miestnej obci, aj bratia a sestry z reformovaného zboru z Košíc, ba aj hostia z Holandska. Pán biskup Géza Erdélyi ma v ten deň exmitoval (vyslal) do kaplánskej služby v Košickom dvojjazyčnom reformovanom cirkevnom zbore.

Natíska sa mi množstvo otázok. Neviem, či tento článoček nebude dlhý, ale určite musíte viac a obšírnejšie dať vedieť o svojej službe v Slovenskom cirkevnom zbore v Košiciach, kde pôsobíte 20 rokov.

Keď nad touto výzvou uvažujem, pokúsim sa byť stručným aj výstižným pričom mi napadá aj iná možnosť. Pokúsiť sa o knižné spracovanie spomínaného obdobia mojej služby. Verím, že by to bolo pútavé a zaujímavé čítanie. V roku 2002 skutočne došlo k osamostatneniu Slovenského cirkevného zboru v Košiciach. Stalo sa tak po neľahkom a náročnom procese a splnení zákonných náležitostí. V označenom čase vzniká nový samostatný cirkevný subjekt s novým názvom, s vlastným samostatným presbyterstvom, ktoré má právomoc osloviť, pozvať a zvoliť si svojho budúceho samostatného duchovného v súlade s cirkevnou ústavou a volebným zákonom. Po pozvaní presbyterstvom, po uskutočnenej voľbe duchovného, a mojej slávnostnej inštalácii v zaplnenom reformovanom kostole v Košiciach vtedajším biskupom Gézom  Erdélyim za samostatného duchovného sa od 29.09.2002 začína veľmi náročná a úplne nová etapa duchovného i hospodárskeho života.

Jaroslav Széles a Erika Domonkošová

V prvom rade bolo potrebné zabezpečiť obojstrannú písomnú dohodu o užívaní kostola na Hrnčiarskej ulici s jeho vlastníkom, t. j. Maďarským reformovaným cirkevným zborom v Košiciach s jasnými podmienkami. Ďalej bolo potrebné zabezpečiť kancelárske priestory farského úradu s vybavením, kancelárie a zborovej miestnosti pre rôzne stretnutia. Bolo potrebné zabezpečiť aj farský byt pre duchovného.

Bolo náročné aj zabezpečenie vyučovania reformovaného náboženstva na viacerých základných školách, zorganizovať konfirmačnú prípravu v dvoch väčších skupinách, náboženstvo na bilingválnom protestantskom gymnáziu, rozbiehala sa práca s mládežou i dospelými v rámci biblických hodín a spevokolu Jána Kalvína. 

Činnosť duchovného popri bohoslužbách, krstoch, sobášoch, pohreboch sa vzťahovala aj návštevy v nemocniciach, diakonickú a misijnú prácu. Svetlo sveta uzrelo na Vianoce v roku 1999 prvé číslo zborového listu ako informačného média pre najmä domácich veriacich a vychádza doposiaľ. Ďalším informačno-komunikačným kanálom bolo zriadenie a spravovanie vlastnej internetovej stránky zboru ktorá slúži doposiaľ. Nemožno nespomenúť spoluprácu s cirkvami a ich predstaviteľmi pôsobiacimi v rámci mesta. Zvlášť je potrebné spomenúť hlbokú spolupráca s mestom Košice ktorá funguje už takmer 30. rokov a s Košickým samosprávnym krajom. Do služby duchovného patrí aj práca v Ondavsko hornádskom senioráte, v Remidii,  na Synode.   

Pán farár, viem, že pôsobenie duchovného v Košiciach nie je jednoduché. Veď len skoordinovanie vyučovania náboženstva na toľkých školách, pôsobenie v niekoľkých cirkevných funkciách, výstavba zborového domu, rodinný život a pod. Ako to viete všetko skĺbiť? 

Moje pôsobenie duchovného v Košiciach má skutočne široký záber a bez konkrétnej koncepcie či premyslenej koordinácie by to bolo oveľa zložitejšie. Vyučovanie náboženstva – teraz už len – na štyroch základných školách prebieha len v rámci popoludňajších hodín v zmiešaných skupinách v intervale jednej hodiny v týždni. Do služby duchovného okrem iného patrí aj administrácia v rámci dopoludňajších hodín v konkrétne dni v týždni, ale neraz aj mimo nich. Musím povedať, že v administratívnej službe mi veľmi intenzívne, veľmi zodpovedne, profesionálne a precízne pomáha pracovníčka nášho farského úradu. Neoddeliteľnou súčasťou práce duchovného je zvolávanie, príprava a vedenie presbyterských schôdzí a cirkevnozborových valných zhromaždení. Do administrácie duchovného patrí aj komunikácia s cirkevnými i mimo cirkevnými telesami na rozličných úrovniach v osobnej, písomnej či elektronickej forme. Do mojej činnosti duchovného spadá aj budovateľská činnosť.

Cirkevný zbor pre svoj duchovný rozvoj a rast potrebuje nie len kostol, kancelárske priestory, bývanie pre duchovného, ale aj iné vhodné zhromažďovacie priestory. Ideálne je mať ich vo vlastníctve a správe zboru. Pôvodný projekt výstavby kostola v Košiciach na Terase pri budove prvej pomoci bol pre objektívne prekážky pozmenený a presunutý na Bardejovskú ulicu. Zbor za symbolickú sumu odkúpil od mesta Košice rozľahlý pozemok určený na výstavbu nového reformovaného zborového centra na Bardejovskej ulici oproti DPMK. Pozemok bolo treba vyčistiť, upratať, oplotiť a starať sa oň, pracovať na položení inžinierskych sietí (elektrina, vodovod, kanalizácia...). Plán na vybudovanie spomínaného centra po schválení presbyterstva a cirkevného zboru vypracoval Ing. arch. Motýľ. Keďže realizácia 1. a 2. etapy si vyžadovala veľké finančné nároky presahujúce možnosti zboru, pristúpilo sa po prehodnotení a schválení presbyterstvom i zborom k úprave a realizácii menšej časti 1. etapy výstavby zborového domu, ktorá je v súčasnosti tesne pred úspešným zavŕšením a dokončením. Ako je možné všetko to vyššie spomínané skĺbiť?

V prvom rade je treba povedať, že je za tým môj hlboko upretý duchovný pohľad smerom hore k Pánu Bohu odkiaľ neustále očakávam a čerpám pomoc i Jeho vedenie skrze Jeho Slovo a vedenie Jeho Svätého Ducha. Deje sa to prostredníctvom modlitieb, ďakovných, oslavných aj prosebných. V ďalšom je to aj určenie priorít, určenie poradia dôležitosti vo vykonávaní jednotlivých činnostiach. Potom je tu celoročný plán práce na konkrétny rok v jednotlivých mesiacoch, týždňoch či dňoch s vedomím že každý deň má dosť svojho trápenia.  V ďalšom je tu  vytýčenie konkrétnych cieľov aj z dlhodobej perspektívy pre jednotlivé oblasti v života zboru.     

Čo je podľa vás základom toho, aby zbor nestagnoval, ale rozvíjal sa, rástol? 

Učeníci Pána Ježiša pred Jeho odchodom do neba dostali od Neho usmernenie, príkaz, čo majú po Jeho odchode do neba robiť, kým sa On opäť nevráti v moci a sláve. Zbor má byť v prvom rade podriadený a poslušný svojmu Pánovi Ježišovi Kristovi ktorý je Hlava Cirkvi, má Ho počúvať a verne poslúchať Jeho slovo. Má usilovne hľadať, poznávať a činiť Jeho vôľu na dennej báze. Nestačí iba hovoriť: Pane, Pane a nerobiť, čo to je vôľa Božia. Aj toto je jednou z príčin, keď zbor nenapreduje. Vyberať si z toho čo čítam v Biblii, čo počujem na bohoslužbách iba to čo sa mi hodí, lebo to nevedie k napredovaniu a rastu osobného, rodinného i zborového života. Ježiš hovorí, že je On dobrý pastier a že Jeho ovce počujú jeho hlas a nasledujú Ho. Všetci v zbore by sme si mali dať otázku a dať na ňu aj poctivú odpoveď. Ako počúvame, ako poslúchame, ako sa podriaďujeme Pánovi Ježišovi? Ako Ho nasledujeme? Ak nie sme ochotní robiť to, čo On nám hovorí, nedivme sa že sa u mnohých dostaví stagnácia, či dokonca úpadok ich života.

V knihe Zjavenia Jána čítame o siedmych zboroch ako ich vidí Pán Ježiš. Pozrime sa všetci jednotlivo i spolu do zrkadla Božieho slova a hľadajme odpoveď čo treba robiť aby náš zbor nestagnoval, ale sa rozvíjal a rástol. 

Staré presbyterstvo

Prvý zbor ktorý Pán Ježiš spomína je chladnúci. Je to zbor, ktorý opustil svoju prvú lásku a má sa podľa slov Pána kajať. Zj 2,1-7. Druhý zbor je sužovaný a bude trpieť. Je vyzývaný k vernosti až do smrti a tak dostane veniec života. Zj 2, 8-11. Tretí je zápasiaci zbor v ktorom sú niektorí držiaci sa Bálamovho učenia. Aj tento zbor sa má kajať. Zj 2, 12-17. Štvrtý zbor napreduje, ale je v ňom duch Jezábel, ktorý zvádza Ježišových služobníkov k smilstvu. Tí, ktorí sa nenechali ovplyvniť nepravým učením sa majú držať toho čo majú. Zj 2, 18-29. Piaty zbor je odumierajúci. Navonok vyzerá že je živý, no podľa slov Pána je mŕtvy. Má sa prebudiť, má sa kajať a bdieť. Zj 3, 1-6. Šiesty zbor je bohumilý zbor. Je pravda malý, má malú moc, ale zachoval Jeho slovo a bude ochránený v hodine pokušenia, ktorá príde na celý svet. Zj 3, 7-13. Siedmy zbor je označený Pánom ako vlažný. Nie je ani horúci ani studený, ale vlažný, je biedny, úbohý, chudobný, slepý a nahý. Má sa rozhorliť a kajať sa. Zj 3, 14-22. Cirkevný zbor tvoria jednotlive údy Kristovho tela – Cirkvi a každý má od Krista svoje obdarovania, ktorými má slúžiť na vzájomné budovanie ako aj na oslavu Božieho mena v tomto svete. V cirkevnom zbore majú slúžiť nie len duchovní, kurátor, či presbyteri, ale všetci.    

Aj napriek vašej zaneprázdnenosti, čo váš voľný čas? Aké sú vaše záľuby?

Čo sa týka mojich záľub spomeniem aspoň niektoré: čítanie, spev, hra na gitaru, hra na klavír, počúvanie hudby, plávanie, stolný tenis,  hubárčenie, príležitostná turistika, záhradné práce, kvety... 

Každý človek rád sníva. Aký je váš sen?

V mladosti som mal veľa rozličných snov. Chcel som hrať a spievať v skvelej hudobnej skupine. Chcel som byť vodičom kamiónu, rušňovodičom, námorníkom…Bolo toho viac. Teraz, z odstupom času, ktorý sa aj v mojom živote čoraz viac kráti ma čoraz viac zamestnáva myšlienka splnenia povolania, poslania ktoré pre mňa pripravil Všemohúci Boh v tomto časnom a časom ohraničenom živote a tiež dobehnúť do nebeského cieľa kde je večná radosť, dokonalá láska, večný pokoj. 

Poznáme Vás z profesijného postavenia, ale predstavte čitateľom svoju rodinu, súčasné rodinné zázemie.

Po smrti mojej mamičky (r.1990), kedy som ostal doma sám som začal chodiť  na stretnutia reformovanej mládeže ktoré organizoval brat farár Daniel Kostsánszky. Vtedy som ešte netušil že sa raz stanem jeho zaťom a že jeho najstaršia dcéra Zuzana sa stane mojou manželkou. K bližšiemu nášmu zoznámeniu prispela aj cesta reformovaných mládežníkov do Holandska, ktorú organizoval brat farár Daniel Kostsánszky. Výsledkom tejto cesty okrem iného bolo aj to, že sa sedem mládežníkov vydalo na teologické štúdia a slúžia v našej cirkvi. Niekoľko mladých sa na tej ceste zblížilo natoľko, že sa po nejakom čase zosobášili, čo bol aj náš prípad. Dňa 11.05.1991 nás v reformovanom kostole v Bysteri zosobášil reformovaný duchovný, otec, svokor v jednej osobe Daniel Kostsánszky. Pán nás požehnal dvomi synmi. Starší sa volá Jákób narodený v roku 1992 a mladší syn Daniel, ktorý sa nám narodil v roku 1994. Po základnej škole a úspešne ukončenom štúdiu na Máraiho gymnáziu v Košiciach starší syn Jákób nastúpil na reformovanú teológiu v Šárospataku. Ešte počas štúdií a povinnej praxe slúžil v reformovanom cirkevnom zbore v Bidovciach, potom ako kaplán a v tomto roku ho v menovanom zbore čaká definitívne ustanovenie do služby. Mladší syn Daniel po úspešnom ukončení strednej odbornej školy v profesii kaderník nastúpil do kaderníckeho salónu a svoju profesiu vykonáva s láskou a vysokou profesionalitou. Manželka v minulosti pracovala ako vedúca vo výšivkárstve, neskôr v kvetinárstve. Pracovala aj ako opatrovateľka, avšak po výraznom zdravotnom postihnutí odišla do invalidného dôchodku. V rámci možnosti sa zapája do činnosti v zbore, aj v účelovom zariadení zboru Tabita. Moja manželka je výraznou oporou a pomocou celej našej rodiny a je známa nie len svojou kreativitou, ale aj svojim citom pre vkus.

Ako zrelý muž, ako vyspelý a skúsený duchovný zboru „Nespoliehate sa len sa seba, ale na Krista.“

Musím povedať, že za tie roky skúseností ktoré som vo svojom živote získal sa stále viac snažím spoliehať na Pána Ježiša Krista, pretože moje sily sú veľmi obmedzené a ako v živote tak aj v samotnej službe by som nikdy nebol tam, kde som teraz. Určite je veľmi dôležité nespoliehať sa na vlastnú múdrosť, ale na božiu prichádzajúcu zhora. Je dobré byť v Božích rukách a vždy znovu a znovu zakúšať jeho zachraňujúcu milosť, lásku, vernosť a Otcovskú starostlivosť. Ak hľadím do minulosti, tak okrem iného vidím aj mnohé svoje nedokonalosti, chyby, poklesky, pády, zranenia, ťažkosti, skúšky, a rozličnú ľudskú biedu. Cez to všetko ma však previedol Pán, na Ktorého sa chcem ešte viac spoliehať ako doposiaľ. Jemu patrí všetka česť i sláva!

Pán farár, čo plánujete v najbližšom čase.

V najbližšom čase plánujem dokončiť všetko to, čo súvisí s dokončením zborového domu na Bardejovskej ulici vrátane kolaudácie, posviacky a odovzdanie dokončeného diela k určenému účelu pre ďalšie duchovné budovanie Slovenského reformovaného cirkevného zboru v Košiciach. Mám ešte aj iné plány, ale o tých niekedy inokedy.

Milena Česláková, presbyterka SCZ v Košiciach