Slovo viera - hebrejsky emúná alebo emet, je odvodené od základu - a-m-n - byť pevný, istý, uveriť, dať za pravdu a spoľahnúť sa (z toho tiež Amen). Práve toto všetko je potrebné, aby človek mohol veriť a z viery žiť. Len ten, kto si je istý a pevne stojí v tom, čo uznáva za dobré, môže aj riskovať, vstupovať do nového, kam ho jeho viera pozýva. Veriť znamená aj zveriť sa, vsadiť na niečo, čo vopred nejde overiť.

“Hospodin riekol Abramovi: Vyjdi zo svojej zeme a zo svojho príbuzenstva i z domu svojho otca a choď do zeme, ktorú ti ukážem” (Gn 12,1).

“Abram odišiel zo známeho sveta, zo zeme, pôdy, otcovskej tradície do neznáma, do tmy, ktorá sa rozsvieti inde a inokedy. Ale za tou tmou je to budúce, to Božie. V liste Židom 11,1 sa dozvedáme krásnu definíciu viery: “Je to základ a východisko udalostí, ktoré kypia nádejou a dôkaz toho, čo ešte nevidíme, ale čo nás už má, má, má.” Vyvolávateľom viery nie je naše srdce či náboženský úmysel, ale sám Boh-Hospodin.” Ladislav Hejdánek

Tak to zažil Abram. Viera potrebuje odvahu, dobrodružstvo, lebo je to až skok do neznámeho. Človek, ktorý verí, prežíva slobodu vykročenia po celý život, podobne ako to zažil Abram. Človek sám v rukách nič nemá, nevidí to, čomu verí a môže byť slobodný od toho, ako to teraz vyzerá, lebo on to, čomu verí, vyzerá, ešte to nemá. A ani to nemôže mať. Keby to už mal, nemusel by tomu veriť. Veriť znamená žiť v neustálom dobrodružstve, byť ako dieťa po celý život, nechávať sa pozývať neustále do nového, do toho, čo ešte nie je. Človek, ktorý verí, môže žiť po celý život v očakávaní toho nového a prichádzajúceho a páčiť sa Bohu. “Bez viery nie je možné ľúbiť sa Bohu”(Žd 11,6a), lebo bez tejto odvahy viery sa nedá prichádzať k Bohu, stretávať ho, otvárať sa jeho novému. “Lebo ten, kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je a že tým, ktorí ho snažne hľadajú, je odplatiteľom” (Žd 11,6). Len ten, kto vykročí, môže sa s tým novým od Boha stretnúť. Preto je dôležité stále kráčať touto abrahamovskou cestou. Je to cesta vopred neukázaná, je to cesta nová, nie je to cesta, ku ktorej dostaneme mapu. Preto stále potrebujeme žiť v očakávaní slova na cestu. 

“Lebo je isté, že viera nemôže obstáť, kým nie je založená na Božích zasľúbeniach. Ale samotná viera plodí poslušnosť.” Ján Kalvín

“Vierou Abrahám súc volaný poslúchol, aby vyšiel..na miesto, ktoré mal dostať za dedičstvo. A vyšiel bez toho, aby vedel, kam ide” (Žd 11,8). 

“To je ďalší test, ktorý mal vyskúšať Abrahamovu vieru. Prečo Hospodin hneď neukázal zem, ak nie z dôvodu, udržať svojho sluhu v napätí, v očakávaní, aby mohol lepšie vyskúšať pravdu dotyku Božích slov? ako by sme povedali: “Prikazujem ti, aby si išiel so zavretými očami, a zakazujem ti skúmať, či som, alebo ťa vediem, kým sa nezriekneš svojej zeme, kým mi  seba nevydáš úplne.” A toto je pravý dôvod našej poslušnosti, keď nie sme múdri vo svojich vlastných očiach, ale odovzdáme Pánovi seba úplne. On od nás nič nepožaduje, nesmieme sa starať o úspech, nemáme sa nechať ovládnuť strachom alebo úzkosťou, aby sme nespomalili našu cestu. Preto je lepšie, so zavretými očami, nasledovať Boha ako svojho vodcu, než v závislosti na našej vlastnej rozumnosti, putovať týmito zdĺhavými chodníkmi.” Ján Kalvín

Vzácný židovský vykladač Raši(skratka RAbi Šelomo ben Jicchak) k tomu hovorí: “Neodhalil mu tú zem hneď, aby si ju zamiloval na vlastné oči a aby mu dal odmenu za každé slovo.” 

Kiež by sme aj my dostali tú milosť zamilovať si zem, do ktorej nás Hospodin pozýva.

Marianna Sláviková duchovná, Svinice